Ako som objavil Strongmana

Veľa ľudí chodí do Tatier, aby sa nadýchalo čerstvého vzduchu, alebo aby si tam v pokoji zafajčilo, a ja som tam spočiatku chodil pre to isté. Myslím tým dýchanie, nie fajčenie. Ak fajčím, tak iba pasívne.

No, kde som to bol. Aha, v Tatrách na turistike, a našťastie som tam nebol sám. Inak by som sa určite stratil a nikdy by som sa nestal trénerom, iba ak v medveďom žalúdku, aj to bez riadnych certifikátov s pečiatkami. Na piaty deň celodenných túr, počas ktorých sem-tam beháte, pretože máte štrnásť rokov a toľko energie, že by ste rozsvietili skaly, som cítil v nohách naozaj slušnú svalovku. Dievčatá v skupine sa na ňu sťažovali a tak divochom nezastávalo nič iné, iba dokázať, že podľa nich neexistuje.

Nevládzeš? Nemyslím…

Ani som nevedel ako a už som sa stal členom menšieho prepadového oddielu, ktorý mal za úlohu vybehnúť na vrchol (a asi ho prepadnúť alebo čo). A tak sme bežali a preskakovali skaly aj menšie kopce. Keď majú dvaja z troch supersilu, získa ju aj ten tretí. Aspoň psychicky áno. Pri šialenom behu a dýchaní sa svalovka v jednom okamihu vytratila, alebo akoby tam stále bola a napriek svojej mrzutej povahe mi dodávala silu. Samozrejme, že sa stal zázrak. Zvládol som to.

Keď človek vybehne na vrchol, hoci mal pred štyridsiatimi minútami kdesi pod horou pocit, že nevládze chodiť, je schopný všetkého. Moja eufória prekonala očakávanie samotnej eufórie. Z ničoho nič som pocítil obrovské nutkanie zdvihnúť ten obludne veľký kameň pred nosom a zísť s ním nadol. V tej chvíli som nechápal, prečo by som to robiť nemal. Skákal som od netrpezlivosti, ale nakoniec nás dohnal aj zvyšok našej skupinky. Tak som sa teda sklonil, napol sa a s funením si ten balvan vložil do lona. Spolu so svojím zdatnejším priateľom som potom schádzal dole, a zatiaľ čo som sa usmieval s kamennými kilami v rukách, on trúsil vtipné poznámky v blízkosti turistov, ktorí nás s ťažkosťami obchádzali a pokračovali nahor po vlastných.

Niesť balvan po turistických chodníkoch bolo jedným z najmúdrejších rozhodnutí v mojom živote. Dodnes neviem, kde by som bez neho bol. Pod horou som balvan napokon, chtiac-nechtiac, musel uložiť do trávy a chvíľu sme ho používali ako stoličku. Ale len chvíľku. Dodnes tam leží, lietajú nad ním tatranské orly so slovenskými básnikmi v zobákoch, a keď som nostalgický, je mi za ním divošsky smutno. Je to ukrutne krásny kameň a na nosenie v náručí ako stvorený. Testy by pravdepodobne dokázali aj zhodnú DNA. Len neviem s čím.

Dodnes neviem, kde by som bez toho balvana bol…

Až oveľa neskôr som natrafil na existenciu strongmenov, ktorí to majú v popise práce. Áno, môžem to tvrdiť. Je len málo profesií, v ktorých divoch zažije toľko eufórie. Keď si nešťastný, je to často len preto, že ti chýba kameň. A čo keď si ho nikdy neobjavil? Taký poctivý, hádam aj päťdesiatkilový. Som presvedčený, že každý Slovák má ten svoj, a kým ho nezdvihne, Slovensko bude v kopcoch. Hm, preklep. V koncoch.

Strongmenov, ktorí ich majú v obličkách, rátam do tej istej skupiny. Ale najprv nech divosi idú do Tatier a prenášajú hory.